Mikeyho a Evelynkine historky písané "odzadu" ;-)
Dovolím si skromne tvrdiť, že neexistuje nijaká mama pod slnkom, ktorá by ma tromfla v počte a magnitúde historiek, ktoré vyprodukovali zadky mojich detí. To by bolo aj na knihu. Kto má silný žalúdok alebo sa chce pobaviť, prinášam aj túto tému.
PS - odložte si ten svoj obed bokom :-)!
OK. Mikey ma za toto bude asi jedného dňa preklínať, ale toto sa nedá nezvečniť. Všetko sa to začalo už v pôrodnici, ale my sme si to ešte neuvedomovali. Nemali sme potuchy, že to, čo z toho malého telíčka bude vychádzať bude raz materiál na "knihu". Mikey nás totiž hneď od začiatku so svojim kakaním vôbec nešetril. Je nutné ešte poznamenať, že môj muž Steve celý život absolútne nedokázal zniesť zápachy akéhokoľvek druhu. Stačilo, keď bol na rade vysypať smeti, keď sme boli ešte bezdetní, aby si skoro nazvracal do trička. Vysypať kôš chodil zásadne tak, že si vytiahol golier až cez nos, aby to predýchal. No,... asi už tušíte, ako asi reagoval, keď sa náš synáčik prvý krát vykadil načierno ešte v nemocnici. Prikladám foto, pretože to ani neviem slovami opísať, ako sme dvaja kardinálne nemožní prvorodičia nezvládli situáciu okolo jedného prvorodeného prvohovienka. Poblíž stojaca rodina sa len prehýbala v kŕčoch od smiechu, keď toto videli. Nakoniec to všetko zachraňovala sestrička, ktorá sa priam s nemým úžasom nedokázala viac prizerať tomu, čomu sa za normálnych okolností hovorí "prebaľovanie".
1.
2.
Skutočne mi malo dojsť už v pôrodnici, že Mikey mi to svojimi biologickými potrebami len tak nedaruje. Ale viete ako, biologicky potrebovalo pozornosť aj moje telo a keďže som od prírody (resp. od pôrodu) matka ufňukaná, nejako mi ušlo, či môj pytlík šťastia nekaká náhodou nejako nadpriemerne...
A tak sa stalo, že som prvé 3 týždne jeho pidiživota noc čo noc (a teraz akože nepreháňam, ja v tomto blogu svojom práveže ešte uberám) prezliekala v noci celé pyžamko a postieľku aj s plachtou, lebo Majkáčik sa zaliafal až po lopatky. A to isté vedel vysrstiť bez záchvevu aj cez deň. Tu je foto ako dôkaz namiesto sľubov. Je to pašák! Amen!
3.
Mikey mal asi 4 mesiace, keď sme sa presťahovali nazad za ockom do Abu Dhabí. Nastal čas na pravidelnú pediatrickú prehliadku (áno, aj v SAE to robia tak). Keďže v SAE je buď teplo alebo megateplo, Mikeyho som nijak obzvlášť nemusela obliekať, stačilo krátke bodíčko a kraťasy. Cestou k doktorke sme si však uvedomili, aká to bola taktická chyba, že sme si nepribalili náhradné oblečenie. Mikey si to po ceste kvalitne prihnojil, ledva sme to dotiahli na parkovisko, Steve už mal cez nos pretiahnuté vlastné tričko tzv. "na banditu". Katastrofa sa ukázala v plnej paráde, keď sme dieťa vyťahovali zo sedačky (také to vajíčko) a vyčľaplo to všetko z tých letných kraťasov rovno do onoho vajíčka. Za veľkého bedákania a Stevových pazvukov na zvracanie sme naše batoliatko prebalili v kufri auta a k doktorke sme ho do klimatizovaných priestorov presunuli už len v náhradnej plienke. Odvtedy som si VŽDY pribalila náhradné oblečenie a detskú autosedačku sme spálili. OK, klamem, nespálili. Ale nedal sa ten smrad odtiaľ ničím vyprať, takže sme kúpili novú. Keď musíš, tak musíš... Fotodokumentácia chybuje, ale vďakabohu, a možno že je to aj žiaľbohu, že je to tak dobre :D.
