Začnime však pekne po poriadku, pár týždňov pred Dňom "Dé". Ešte v 8.mesiaci som sa chlácholila, že ako je mi takto fajn a sveta žiť, nič ma nebolí a nohy mi neopuchli na veľkosť F (Frodo z Pána prsteňov). Navyše so stúpajúcou veľkosťou brucha stúpala aj ochota ľudí naokolo pomáhať aj tam, kde nebolo treba.
"La vita e bella!"... "Život je krásny!"... "C´est la vie!" ..... a podobné drísty mi vírili hlavou v sladkej nevedomej tehotnosti. Vtáčiky čvirikali a muselo mi to čvirikať teda poriadne aj v tej mojej hlave, lebo som si už v duchu priala, aby ten náš malý "Pagáčik" (tak ho nazval môj muž Steve, jediné slovenské slovo, ktoré poznal a nebola to nadávka) konečne prišiel na svet.
V tej dobe som sa už asi dva týždne vorvanila na gauči u sestry v Ružomberku, lebo sme sa rozhodli, že Mikey sa narodí v nemocnici v Martine. Že vraj je tam super starostlivosť a dobrá neonatálna klinika, keby čosi... No a z Ružomberku do Martina je už len na skok, 20 minút po hlavnej. Pokiaľ teda nemáte každých 5 minút kontrakcie a neškriabete nechtami po skle auta, lebo vám to príde ako nekonečná jazda pekelnou dierou a v duchu ľutujete, že ste vôbec niekedy mali sex. Toto bolo 23.októbra 2015 poobede. Ten obed sme si s mužom ešte pochutnávali v jednej ružomberskej reštike, keď sa to začalo vo mne akosi nepríjemne miesiť. Ja som si z toho nič nerobila, veď nás doktor už asi 6 krát poslal kade ľahšie, nech neplašíme. Steve však moju kŕčovitú chôdzu prerastanej kačice vyhodnotil za alarmujúcu a na moje protesty ma aj tak naložil do auta. Dnes som mu vďačná, keďže sa podchvíľou rozbehlo niečo, čo nazvime mini peklíčkom.
Matka príroda podľa mňa musí nenávidieť ženy. Alebo je to taká hnusná zatrpknutá stará dievka, ktorá nikdy nemohla mať deti a uvalila na všetky ostatné ženy KLIATBU PôRODU. "Bu! Bu! Bu!...Bu-de to bolieť!" Inak si fakt neviem vysvetliť, že PREČO??? Prečo úbohé krehké ženské stvorenie musí prejsť práve týmto? Premostím kus do histórie, lebo sa mi žiada poďakovať anglickej kráľovnej Viktórii, ktorá emancipovane podporila už v roku 1853 podávanie chloroformu ženám pri pôrode (áno, pracne som to gúglila), z čoho sa o storočie neskôr vyvinul nápad na epidural a ja biedna duša som ho mohla využiť. Škoda, že taký chloroform nepodávajú napríklad takým oteckom, ktorí sa proaktívne rozhodnú zúčastniť sa procesu zrodenia života, ako to urobil Steve. A 2x!!!! Úprimne, len tak medzi nami, ja som bola vlastne tá šťastne nadrogovaná, ležiaca bezmocne mimo zorného uhlu všetkého, čo sa mi udialo od pása dole po 23:00 v piatok 23.októbra 2015. Steve také šťastie nemal a videl všetko z prvého radu. Dobrovoľne. Tak mu treba!
Nebudem tu rozpisovať celý proces, robí sa mi z toho mdlobno ešte dnes. Podstatné je, že ja a Mikey sme od toho momentu začali fungovať ako dve nezávislé osoby. No. A teraz som napísala ďalšiu najväčšiu lož na svete. On bol na mne totiž totálne závislý. Už posledné 3 roky je tomu tak.
DEŇ "Dé +1"
Ako správna mAmatérka som svoje prvorodené dieťa privítala slovami materinskej, večnej a nehynúcej lásky: "Ja neviem, čo s tým mám robiť!" a s panikou v očiach som ho vrátila nazad pôrodnej asistentke. Tá zrejme usúdila, že bude lepšie malého vziať od láskavej matky preč a mňa odviezli na izbu, kde som odpadla do niekoľkohodinovej kómy (aspoň mne sa to tak zdalo). Asi o 5 hodín na to ráno bez klopania vyvalila dvere sestrička s našou ratolesťou v náručí. Ja som precitla, otvorila oči a zízala som z výšky do vankúša. Že z akej výšky sa pýtate? Od môjho lôžka ma totiž na pol metra nadvihovalo moje popredie, ktoré ešte deň dozadu bolo naprosto, ale naprosto OK. Zdesene som si prehmatala Mount Rushmore, čo mi za tých pár hodín pribudol a v duchu som viedla nevraživé dialógy s Matkou Prírodou, ktorej som teraz už tiež ako matka mala lepšie rozumieť. Túto tému uzavriem, že s Matičkou Prírodou sme spoločnú reč nenašli, lebo ona musí prisahám že hovoriť po hebrejsky.
Fotka, kde sme všetci traja je naša úplne prvá rodinná. Tam sa ešte usmievam :). Lebo neviem, čo ma tak o 3 minúty čaká. Tie malé červené pacičky sa roztiahli a tá malá pidi pusa rozvrieskala, načo ma sestrička zase vložila do obrazu, že malý chce jesť a že mám na to použiť ten Mount Rushmore.
V tomto odstavci mi dochádzajú slová. Tie slušné a publikovateľné. V momente, keď som začala kojiť a (asi?) si mala slastne užívať to prepojenie matky a bábätka (ako som to videla na tých zavádzajúcich a do očí klamúcich brožúrkach pre nové mamičky), ja som začala spriadať plány, ako to dieťa vrátiť späť do brucha, nech sa toto už "svatámatkoboží" neopakuje! Táto panika ma chytala každé 3 hodiny ešte ďalšie 3 mesiace. Asi je vám všetkým jasné, že na to, ako vrátiť dieťa nazad do brucha som neprišla. Veď ani nebolo kedy! To malé furt chcelo jesť a keď nechcelo jesť, tak furt kakalo. A čiernym! To mi zas zabudol dakto povedať! A to, že náš Mikey bol od narodenia pašák v kakaní, o tom svedčí aj samostatná časť mojej webovej stránky "LEN PRE SILNÉ ŽALÚDKY", ktorú čoskoro uvediem.
Na záver už len toľko, že týmto sa historicky skončila Doba bezdetná a nastala 1.doba kojenecká.
