Milé kolegyne mamičky.
V mojom mAmatérskom ponímaní tehotenstva, hlavne teda toho prvého, bolo ešte veľmi potrebné sa v 27. týždni ísť pozrieť do Namíbie.
Kamže sa to trepala? (sa možno pýtate...) Nuž do Namíbie prosím pekne. To je tá krajina na juhu afrického kontinentu, hned vedľa Južnej Afriky. "Za rohom!"
Ono to bolo takto... Naši vtedajší kamaráti (zámerne píšem vtedajší, lebo po narodení dieťaťa sa nám toto puto akoby zázrakom pretrhlo :-o) mali totiž svadbu práve tam. Američan si bral Namíbijku a veselicu usporiadali na pobreží Atlantiku. Tak sme šli. Let z Dubaja do Qataru, z Qataru do Johannesburgu, to sa ešte dalo. To bol taký normálny Boeing, čo má dve uličky a minimálne turbulencie. Ked som však v Johannesburgu nastupovala do stroja, ktorý mi pripománal takého dobre prerastaného orla, pobledla som a v duchu som sa prihovárala Mikeymu, ako mi je to všetko ľúto a že má za mamu (samo)vrahyňu. Ale keďže toto píšem, asi vám je všetkým jasné, že sme to prežili. Aj ten prílet do púšte Namib sme zvládli, aj následný skríning na púštnom letisku na bežnú ebolu sme prešli ako nič. OK, nemôžem sa tu teraz do hrude biť, že tá zmienka o ebole mnou vôbec nepohla, ale čo by jedna tehotná neurobila pre kamošov, ktorí sa na ňu aj tak vyprdnú.
Svadbu sme prežili, opäť som sa len utvrdila v tom, že niet nad dobré slovenské svadby až do rána, lebo už o polnoci s brušiskom nebolo s kým krepčiť a šli sme so Stevom spať. Navyše tam bola strašná kosa, lebo na juhu Afriky majú v júli vlastne celkom kvalitnú africkú zimu.
Ako poriadni dobrodruhovia, keď už sme boli teda v tej Afrike, sme si ešte potrebovali nahnať adrenalínu nejakým tým safari. Safari znamená sedieť v takom tom džípe s otvorenou strechou a kopŕcať sa krkahájmi, africkým bušom a vyhľadávať smrteľne nebezpečné tvory. Ako stvorené na materstvo a veci s tým súvisiace (ako by mi to isto Jožo Ráž odobril). Do nášho safari sme sa však najprv z pobrežia museli dostať do hlavného mesta Windhoeku, čo je asi 4h po hlavnej ceste (v Namíbii sa za hlavnú cestu považuje vyasfaltovaná cesta s jedným pruhom tam a jedným nazad). Môj muž, inak rodený Afričan z Johannesburgu, sa potľapkal po pleci, zakričal si "unga unga", že on nás tam dopraví, ani sa nemusí do mapy dívať. A tak sme skončili po asi 5 hodinách v požičanom mini Volkswagen Golfe na nejakej púštnej štreke medzi divými sviňami kdesi v strede krajiny. Ešte stále som bola 27 týždňov tehotná, aby sme nezabúdali na tento fakt! Keď už môj Sandokan konečne pochopil, že "tudy cesta do Windhoeku nevede" (a to som sa mu darmo snažila naznačovať keď sme prešli z asfaltu na štrk, že sa mi to dáko nevidí), tak sme to ešte za súmraku otočili nazad na pobrežie a boli sme zas v bode A. Unavení, vyčerpaní, vystrašení a očakávajúci potomka. Na druhý deň sme si pekne vygooglili, ako máme do bodu B ísť a smog hlavného mesta sme vzhliadli za 3 hodiny. Je super mať za muža dobrodruha z Afriky. Všetkým nezadaným odporúčam!
Poďme sa ale vrátiť k téme SAFARI.
Bolo to také rýchle jednodňové dobrodrúžo, kde sme išli najprv napochytro nakŕmiť gepardy a potom ešte naskok omrknúť susedného leoparda. Nikto nám však vopred nespomenul, že gepardy nám budú stolovať priamo v aute a že ten krvilačný leopard bude zle reagovať na nafukovacieho ružového pelikána, čo si so sebou priniesol na safari nemecký gay pár. Asi aj im zabudli oznámiť, že leopardy sa veľmi s krikľavými nafukovacími balónmi nemusia, tak to "meinen Freunden" dnes už nezazlievam. Len vtedy mi tak trochu srdiečko prestalo biť. Na pár sekúnd, to nič, ja aj Mikey sme v poriadku.
Cesta domov prebiehala hladko. Potom som už z Dubaja prisahám letela len raz, domov na Slovensko, prežiť pokojné a príjemné posledné týždne obdobia vorvanenia sa, aby som sa bez stresu v zen móde pripravovala na príchod toho nášho dieťaťa.
Ale o tom potom....