Honeymoon na Srí Lanke



Začnem tento príspevok náučne. Vyhľadala som si v online slovníkoch (názvy prezradím len ak mi túto brilantnú reklamu zaplatia!) zopár výrazov, ktoré vystihujú môj ďalší mAmatérsky príbeh, tentokrát o našej svadobnej ceste na Srí Lanku. Ovšem, že s dieťaťom. To je úplne najideálnejšia svadobná cesta, určite budete súhlasiť.


Najdôležitejšie slová pre tento post budú teda:

retrospektíva– „pohľad späť, vybavenie si minulých udalostí, spomienka “, dôležitý nástroj pri hodnotení vašich priblblých (a ešte aj pridrahých) nápadov, ako si skomplikovať život s dieťatom.


sebareflexia" - „sebapozorovanie a uvažovanie zamerané na pochopenie vlastných činov a ich zákonitostí", schopnosť retrospektívne zhodnotiť už spomínané minulé prablbé rozhodnutia, z ktorých sa vám chce občas napríklad aj plakať :D.


kritické myslenie" - „komplex myšlienkových operácií, ktoré začínajú informáciou a končia prijatím vlastného rozhodnutia. Ide o nezávislé myslenie hľadajúce argumenty", ktoré absentuje u rodičov batoliacich sa detí, ktorí zbrklo, nepremyslene a laxne pristupujú k inak dôležitým témam. A majú blbé nápady.


Idem teda RETROSPEKTÍVNE KRITICKY SEBAREFLEKTOVAŤ (fuh, skoro sa mi prsty zahrčkali pri takej formulácii) naše rozhodnutie vziať 10 mesačné dieťa na "family friendly" dvojtýždňovú svadobnú cestu na Srí Lanku. Pýtate sa, prečo svadobnú cestu, keď sme sa brali rok a štvrť predtým na Seychelloch? Dôvod je prostý, nám totiž jedna svadba nestačila, potrebovali sme sa vytriasť ešte o niekoľko tisíc eur viac a dopriať si svadbu druhú, tentokrát aj za prítomnosti rodiny a kamarátov. Myslíme si totiž o sebe, že sme strašne super obľúbení ľudia a že bolo určite všetkým ľúto, keď sme sa tak napochytro vzali v exotike (pripomínam, že to preto, aby som nešla v SAE do basy). A tak sme v lete 2016 usporiadali na Slovensku poriadnu veselicu o 100 ľuďoch z rôznych kútov sveta. Dovolím si tvrdiť, že úspešne (veľmi sa páčilo najmä Anglánom, ktorí nechápavo hľadeli na slovenskú časť hostí, keď decimovali fľaše slivovice ešte pred kostolom). Aby sme si túto udalosť poriadne užili aj ja so Stevom, zariadili sme si pre Mikeyho babysitting. Ja sa vám úprimne a bez boja priznávam, že som asi na trištvrte dňa zabudla, že som matkou a o dieťati som ani nevedela. Pekne po svojom (tak mAmatérsky) si to dnes retrospektívne vôbec nevyčítam (Mikey mi pred chvíľkou zašveholil "I love you maminka!", takže pfjúúúú, trauma z detstva snáď zažehnaná, odľahlo mi).




NA SRÍ LANKE


Po svadbe sme si zbalili svojich 5 švestek (o hmotnosti poctivých 150 kilogramov, lebo však sme šli s dieťaťom na dva týždne) a pobrali sme sa do sveta. V tom čase sme ešte stále bývali v Abu Dhabí a let do srílanského Kolomba je odtiaľ tak na 4 hodiny. Pekla. To aby som nezabudla. Pekla peklíčka. Mikey celé 3 hodiny a 40 minút z tých štyroch totiž bezbreho vrieskal. Miestami som si fakt myslela, že Steve z toho stroja vyskočí, aby si to sviniar uľahčil. Keď už nám chudáčik Mikey konečne zaspal, tak nás hnali z voza von, že už sme teda v tom Kolombe a "pakujte sa kade ľahšie" (OK, letuška to tak nepovedala, ale prisaháááám, mala to na čele vyryté).


Na letisku nás už malo čakať auto, ktoré sme si prenajali. Nuž, nečakalo... Čo sme vlastne mali čakaž. Nechápem, ako sme po 3 rokoch života v Ázii mohli byť stále takí optimisti! V tej chvíli Steve síce optimizmom až tak nesršal a hneď ako sa v lepkavej augustovej horúčave zbesilo vyprskal od zlosti na zodpovedných z požičovne, Mikey si to tak optimisticky po svojom struhol do gatí. On tie najlepšie časovania nakladania do plienok skrátka ovláda! Naveľa sme sa teda dohodli s náhradným odvozom od chybujúcej požičovne áut priamo na hotel. Všetko by to bolo nakoniec aj OK, kebyže som sa tak veľmi nebála o život nás všetkých. Bolo už dosť neskoro večer a nás čakala skoro trojhodinová jazda autom po miestnej diaľnici, kde sú ale všade ultranízke rýchlosti oproti Európe alebo SAE. Šofér, ktorého nám pridelili bol už zrejme "prejazdený" alebo ešte nikdy nejazdil, stále sa neviem rozhodnúť. Cikcakoval si to po autostráde v rôznych rýchlostiach a keď s nami skoro narazil do bariéry, tak Stevovi pretiekli nervy (a mne gaťky). Zastavili sme, zhučali ho vydesení na smrť a po celý zvyšok cesty na neho môj muž vyvíjal enormný nátlak na sústredenosť, aby sme bezpečne došli do cieľa. Bála som sa. Strašne. Teraz bez vtipu. Ale dorazili sme kvázibezpečne do hotela.


Apropo HOTEL. Keďže píšem tento príspevok pod dávkou sebareflexie a kritického myslenia, je dôležité spomenúť úroveň môjho amatérizmu v rodičovstve. A vlastne aj tak celkovo, v živote. Práve vám idem zdeliť, že som ešte v roku 2016 nevedela, čo je to tzv. "boutique hotel". Pre tých, ktorí sú aj v 2019 rovnako neznalí, ide o malý štýlový hotelík, typicky situovaný v rušnejšom centre diania, zväčša tak pre páriky. To chceš s 10 mesačným prckom! Poviem to inak - URČITE NIE pre rodiny. Miesto toho, aby sme mali pre štvornožkujúce dieťa výbeh niekde na trávičke, detský bazénik, tichšiu izbu so súkromím, ľahký prístup k moru, atď., tak ja som nám zabookovala už dosť pošlý hotel (hoci fotky klamali!) pomaly na útese, s fugami na dverách, kde ste počuli chrápať aj ujka tri poschodia pod vami, s jedným hlbokým bazénom a žiadnou výbehovou plochou pre batoľa. Ako bonus považujem nefunkčný odpadový systém, lebo v kúpeľni ťahalo z vane ako zo žumpy. Woooooow! Po pár prvých hodinách v tomto raji som hádzala na Steva zúfalé pohľady, že tu dám 2 týždne asi len ak budem permanentne napitá (čo som teoreticky mohla, lebo som už nekojila, hallelujah).


Buď sme rozmaznané fajnovky alebo megaufňukanci alebo oboje, ale po asi troch dňoch sme to v boutique hoteli zabalili a šli sme hľadať iné miesto, kde zložiť hlavu. Ja neviem síce prečo je to tak, ale my sme zaručene extrémisti. Ani ten hotel si nedokážeme vybrať zlatou strednou cestou (pomer cena/kvalita) a za naše nové ubytovanie sme si zvolili pomaly osemhviezdičkový luxus v podobe malej vilky len pre seba za nekresťanské peniaze (v tom čase dozaista za moslimské, keďže sme mali príjmy z Emirátov). Hlavne, že dieťa sa malo kde plahočiť po štyroch a ááááno, bol aj detský bazénik! Takže spokojnosť.




Z krajiny sme počas pobytu videli odhadujem tak 0,5% a to počas dvojhodinovému cyklovýletu, ktorý sme mohli sami dvaja podniknúť len vďaka babysitting servisu toho predraženého hotela, za čo sme samozrejme zaplatili extra. No a v mori sme boli až celý jeden raz. Ale som si istá, že tá Srí Lanka je nádherná! Videla som na Googli, že to tak je.



Ale zas aby som bola naozaj retrospektívne kritická aj v pozitívnom zmysle, urobili sme si s Mikeym aj zopár mini výletíkov - na pevnosť Galle, do botanickej záhrady (kde sa nám pokakal v prostredí, kde bolo takmer nadľudské ho prebaliť), alebo len tak sme si vykračovali pomedzi rikše s bábom v nosiči. Dudel som mala nonstop pripnutý na tričku a podľa mňa som si to mala dať nejako módne patentovať. Inak asi ďakujem všetkým svätým a hlavne teda anglickým autoškolám, že môj muž je taký dobrý šofér. Na Cejlóne sa totiž jazdí vľavo a občas som mala pocit, že im ide o simuláciu Hviezdnych vojen. Darth Vader sedel za volantom asi každého autobusu a jeho cieľom bolo dostať všetkých z vozovky do špitálu. Za pomoci "May the force be with us!" sme to nejako prežili a v zdraví sme sa vrátili do Abu Dhabí.



Och! A ešte na záver taký "cliffhanger" sem hodím. Na Srí Lanke sme splodili Evelyn. Svadobná cesta, ako má byť :D! Ale o tom potom...


JOIN MY MAILING LIST

© 2023 by Lovely Little Things. Proudly created with Wix.com

  • Black Facebook Icon
  • Black YouTube Icon
  • Black Instagram Icon
  • Black Pinterest Icon