Keď už sme sa teda ako tak zmierili s faktom, že budeme rodičia (a teraz vám do očí klamem, podľa mňa s tým na 100% nie sme stotožnení ani dnes), začali sme bláznivé prípravy na príchod dieťaťa. Samozrejme, že ako žena som si priala mať dievčatko a Steve zas chlapca. Najprv sme však museli urobiť rázne opatrenia. Dosť bolo vyvážaniu sa na trojdverovom Mustangu (aj teraz tu luhárčim, lebo dodnes smútim nad našou krásnou čiernou Deloris, tak sme ju volali), bolo treba zaobstarať si rodinné auto. Tak sme Deloris predali, ženská časť domácnosti si poplakala, hoci ja som presvedčená, že aj Steve za ňou tajne ronil slzy, a zaobstarali sme si rodinné Hyundai Santa Fe.
v 20. týždni tehotenstva mi oznámili, že čakáme chlapca a začali sme sa zamýšľať nad menom. Toto vám je pomaly téma na rozvod! Ani vo sne by ma nenapadlo, že vybrať meno má byť toľká šlamastika. Viete, aké meno pre neho chcel Steve?
DYLAN!!!!!
Dylan??? To ako vážne? Dylan??? Dlhé dni až mesiace som sa mu snažila vysvetlť, že Dylana by na slovensku volali pekne po domácky "dilino" a že teda nech si má Dylana, ale s inou ženou, lebo ja sa s ním rozvádzam! Tak sme sa naveľa dohodli, že meno vyberiem pre chlapca ja, ale ak by sme náhodou mali druhé dieťa, nebodaj chlapca, že potom meno vyberá on. Bolo mi jasné, aké meno... Zasielala som správy a motlidbičky do vesmíru, že druhé musí byť dievča. Poverená výberom mena som samozrejme zverila túto úlohu mojej bezdetnej staršej sestre, ktorá sa zaprisahala, že synovca nebude inak volať ako Mikey (Majky), lebo že Knight Rider bol predsa Michael Knight. Moje snahy s Lucasom stroskotali a po dome nám behá malý Michael Knight.
