Písal sa rok 2016, konkrétne jeho začiatok a mimo toho, že to bol rok referenda o Brexite, či zvolenia Donalda Trumpa za jubilejného 45. amerického prezidenta, stala sa aj nemenej dôležitá udalosť.
BOLA SOM LYŽOVAŤ!
Viem, nezaplnila som titulky časopisov, nebola som spomenutá v ani v Ťažkom týždni Jana Gorduliča za najväčšie blbosti na Slovensku, ale vo svete prvomamičky s 2,5 mesačným kojencom je taká lyžovačka na úrovni projektu roka.
Moji rodičia, u ktorých som vtedy s mojím Mikeym prebývala (zatiaľ čo náš Daddy Stevie ťažko flákal prácu v Abu Dhabí), ma pozvali so sebou na niekolľkodňový lyžiarsky pobyt. A nechcite po mne vedieť kde, spomínam si akurát, že tam bol hotel, kopec, vlek a môj syn. V materinskej demencii naozaj excelujem a pridávam sa týmto na zoznam budúcich dôchodcov s alzheimerom.
A tak sme sa vybrali veselá partička na hory, no našťastie sa pridala aj moja stredná sestra Martina. Teda, pre ňu to asi najšťastnejšie nebolo, lebo za spolubývajúcich vyfasovala nás dvoch :-D. Mikeyho, ktorý sa v noci min. 2x budil na kojenie (áno, áno, počujem vás už v duchu všetky čo-hodinu-kojace-mamičky, ale keď máte ísť cez deň ešte lyžovať a podať doslova heroický fyzický výkon, aj tie dva razy v noci mi prišlo za trest). No a ako druhú spolubývajúcu - moju maličkosť. Možno je dobré pripomenúť, že zmenu režimu po pôrode z "2 v 1" na "1+1" som nezvládala psychicky nejako bravúrne, takže som večne len fňukala, aká som ustatá a ako je tento svet nefér. Presuňme sa teda spoza počítača na ten onen neznámy kopec. Mikey bol všeobecne zlatíčko, prespal aj 3 hodiny na čerstvom lufte, ja som si zvádla dať zopár jázd, s povinnými zastávkami v bufete (na čaj), ... Idylka. Dovtedy prebiehalo všetko podľa kostolného poriadku. Potom si chcela zalyžovať aj vychýrená chůvička a teda moja mama. To už bolo ale načase, lebo Mikey začínal mať hlad. Lenže vonku kosa ako v Yakutsku, takže kojenie na lavičke malebne pod zjazdovkou nepripadalo v úvahu. V bufetoch to zasa vyzeralo ako na vlakovej stanici v Kalkate, takže ani to nebola schodná alternatíva. A tak som si to aj s kočíkom odšmochtala do bohom zabudnutého a snehom zapadnutého penziónu 8.cenovej kategórie, kde mi s radosťou ponúkli na kojenie hotelovú herňu s biliardovým stolom a pár stoličkami z kantíny. Malý už vrešťal ako o život, položený na tom biliardovom stole, zatiaľ čo som zo seba zbesile strhávala 5 vrstiev oblečenia s cieľom dostať sa až na kožu. Všetko by to bolo asi akože fajn, keby sa do herne nevrútilo asi tucet dvanásťročných detí, ktoré sa na nás nevedeli vynadívať (Tu chcem podotknúť, že nie som žiaden extrémista, kojenie na verejnosti mi osobne neprekáža, ale cítiť sa ako vo vitríne zlatníctva Cartier mi tiež nerobilo tak úplne najlepšie). Keď sa už deti dosýtosti nachichotali a ten najmenší dosýtosti najedol, tak sa aj dosýtosti pokakal. A kto pozná Mikeyho, určite mu neušlo, že dokakať sa v jeho prípade (a mojom) je priam globálna katastrofa.
Odniesol si to biliardový stôl a môžem povedať, že v extrémnejších podmienkach bol prebaľovaný už asi len v lietadle. Penziónu sme nechali pozdrav v podobe chemickej zbrane hromadného ničenia dýchacích ciest v koši pri bare, "jelikož" mi pani barmanka s ľútosťou oznámila, že WC sú z druhej strany budovy. Či a ako to pani barmanka prežila mi nie je známe.
ZÁVEROM....
Z lyžovačky si pamätám tak najviac to, ako sa Mikey vždy vie úplne nevhodne dokakať a ten jeden panák, ktorý sme si dali v bufete celá rodina, po tom, čo nám moja najstaršia sestra volala z Nového Zélandu, že sa vydala.
Na záver dodám, že som si podobné výlety na ďalšie aspoň 3 roky odpustila a radšej som sa venovala v roku 2016 tomu, čo mi išlo zatiaľ z celého mamičkovania asi najlepšie - urobili sme si ďalšie dieťa. Ale o tom potom priatelia.
No a keďže žiadne foto z lyžovačky nemám, dávam sem aspoň jednu z hotelovej izby, ako si po náročnej drine šlofíkujeme.