O novom režime, ránach o 5, ... a o sebaľútosti

Než sa tu rozpíšem, chcem na úvod uviesť (lebo však na úvod sa predsa uvádza), že týmto článkom možno veľa mamičiek:


A) rozčarujem / rozčúlim / vovediem do skrytého psychologického boja k môjmu prístupu k materstvu / prinútim napísať si ma na čierny zoznam (s ktorým radšej ani nechcem vedieť, čo urobia...)


alebo....


B) podporím vyjadrením mojich skutočných pocitov v skutočne ťažkých časoch po pôrode / pomôžem im uľaviť si na duši, že nie sú samé, ktoré sa cítili ako "Veronika - model ročník 2015/16"


To, ku ktorej skupine sa pripojíte nechávam na vás a máte každá právo sa cítiť "po A)" alebo "po B)". Ja som s tým osobne OK :-).



Narodil sa Mikey. To už vieme. Čo je ale nutné pripomínať, že sa narodil rodičom, ktorí absolútne na Mikeyho neboli pripravení (čo asi nikto nie je nikdy na 100%, ale je rozdiel urobiť vedomé rozhodnutie, že už je na dieťa pre vás oboch ten správny čas a obaja to tak cítite. Pre nás bol v roku 2015 správny čas akurát tak na výlet do afrického Malawi, omočiť sa v miestnom jazere, študovať krokodýly, či búchať sa do hrude "unga unga" popíjajúc mlieko z kokosa. Tak sme to vtedy cítili my dvaja. Nejaké bábätko bolo pre nás tak na pláne ako letieť na Pluto).


Tento fakt, že sme dieťa v pláne nemali a predsa si tú cestu k nám dvom predralo (holt Mikey mal odjakživa široké lakte), ovplyvnil úplne, ale úplne všetko.


S jeho narodením sa totiž "narodila" aj jedna hrozitáááánsky UFŇUKANÁ MAMA.

(To akože JA!)


Úprimne, len tak medzi nami, fakt neviem, čo som si myslela alebo čakala. Som ten typ človeka, ktorý odjakživa miloval spánok. A jednou nocou, kedy som sa stala matkou, sa táto bežná komodita stala priam luxusom. Lenže Veronička to nedokázala akosi prijať. Neviem, ako iné maminy, ale ja som žiadna Wonderowoman teda nebola. Pôrod vychrstol zo mňa okrem takmer 4-kilového bábätka aj posledné kilodžauly potrebné na prežitie a ja som sa hneď na to chcela odoberať na revitalizačný pobyt so zameraním na spánok a iné "laškoviny".

Asi tušíte, že keď mi Mikeyho po pôrode priniesli, že "na staraj sa!", tak som stvrdla ako tvoriace sa mlieko v mojej hrudi. Sestričky v pôrodnici som uprosila na 2 noci, aby Mikeyho brávali preč, lebo že sa cítim ako rozbombardovaná sovietska húfnica z čias druhej svetovej a že teda neodkladne potrebujem šlofíka. Týmto sa im chcem srdečne poďakovať. Populárny "bonding" som s mojím synom v tom čase nemala žiadny. Snáď ma ospravedlňuje, že som toho času ani nevedela, čo to je :D. Tretiu noc sme ho mali už na noc na izbe. Steve sa totiž plesol po vrecku, že budeme mať VIP izbu, aby si mohol aj on vychutnať prvé rodinné chvíle. Neviem teda, ako si to predstavoval on, ale asi nejako veľmi elegantne a jednoducho. Keď som ho v noci šťuchala, aby nechrápal tak nahlas, lebo zobudí malého, oduševnene sa na mňa oboril, že "to človek nemôže mať chvíľku kľudu v noci, aby sa dobre vyspal!". To bol myslím prvý moment v našom spoločnom živote, kedy som sa videla podpisovať rozvodové papiere :D. Ako som písala v úvode, na dieťa sme boli obaja pripravení ako Poľsko na Hitlera v septembri 1939. Už sa naňho ale nehnevám :).

5 dní v pôrodnici mi prišlo ako 5 životov, kedy som si absolútne nedokázala predstaviť, že nastane deň, keď odtiaľ odídeme a nebude "k mání" žiadna sestrička, či laktačná poradkyňa (ktorú som zaprisahávala, že umriem od bolesti, ak ma opustí a bude ma mať na svedomí). Ukápla mi slza pri predstave, že niekoľko rokov budem vstávať miliónkrát v noci, bolestivo kojiť, čvirikať už ráno s vrabcami o 5 s kruhmi pod očami ako z cementárne. Viete ako, naozaj som bola vyhodená z konceptu a všetko videla veľmi blede.


U nás bola navyše situácia taká, že asi týždeň po pôrode musel manžel odísť nazad do Abu Dhabí, kde sme za bezdetných okolností bývali a kde bol zamestnaný. Keďže však bolo mojím výsostným želaním porodiť doma na Slovensku (medzi riadkami čítajte, že som sa stráááášne bála a chcela som mať pri sebe maminku), znamenalo to, že môj muž sa kompletne vyhol prvým 4 mesiacom prebaľovania, kojenia, nočného vstávania a ešte krutejšieho ranného vstávania o 5, ktoré som nenávidela asi tak podobne ako kočíkovanie v zime (KLAMEM až sa hory zelenajú! Kočíkovanie mi nebolo po chuti ani v iných ročných obdobiach! NUDAAAA!). Asi najhoršie bolo, keď Steve odišiel v deň, keď sa mi naplno prebudili popôrodné hormóny. Myslím, že som nechala škrabance na laku auta, ktorým vtedy odchádzal na letisko (uff, ešteže nebolo naše).

Ak Matka Tereza naozaj bola taká dobrá duša a ak sa niekedy ešte reinkarnovala, tak potom určite do mojej mamy. Ako inak, než Matkou Terezou môžem nazvať ženu, ktorá musela doma znášať ubolenú, ufňukanú a ukrivdenú dcéru a navyše s bábätkom. Našťastie pre celý dom, bábätko ani zďaleka nebolo také urevané a na egu ublížené ako jej výsosť maminka a nejako to so mnou prežilo. Jedno veľké MEGAĎAKUJEM patrí naozaj jeho starým rodičom, ktorí každý jeden víkend po dobu 4 mesiacov brávali malého do postele k sebe, aby som sa ja mohla dospať. Obrovské ĎAKUJEM mojim rodičom za každé jedno kočíkovanie, kedy som mohla ostať sedieť doma a vysťažovať sa mužovi do Skypu. Pán Boh vám to oplatí na deťoch :-D.



Rodičkovstvovanie (je také slovo???) mi teda absolútne nešlo. Nie je to náhoda, že som si svoj web nazvala "mAmatérka", pretože amatérkou som bola doslova a do písmena. Sebaľútosti som mala na prelome rokov 2015/16 na rozdávanie, nový režim sa mi len ťažko vpíjal do krvi a vnútorné podprahové (OK, dakedy aj úplne vedomé) odmietanie situácie bolo také silné, ako indonézske tsunami. Fakt nepreháňam. Spýtajte sa reinkarnovanej Matky Terezy!


Neviem, ako to Mikey so mnou prežil, ani či a ako som mu mojím nezvládnutím situácie ublížila. Dôležité je však vedieť si odpustiť. Ľúbiť som ho vždy ľúbila rovnako veľmi. Veronika 2015 robila veci tak, ako najlepšie vedela a vládala. Bola som veľmi ufňukaná a cítila sa bezmocne, že na toto som ešte nebola ready. Neodsudzujem sa za to, každý sme iný človek a vtedy som totálne nebola stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace.


Takže, či už sa radíte do skupiny A alebo B, ďakujem, že ste si môj článok dnes prečítali. Dôležité je, že sme to všetci prežili, k Mikeymu prihodili sestričku Evelyn, na ktorú som bola len o niečo menej nepripravená, než na Mikeyho :D. Ale o tom, potom....



mAmatérka

Mikey si to so mnou skrátka užíval :D


JOIN MY MAILING LIST

© 2023 by Lovely Little Things. Proudly created with Wix.com

  • Black Facebook Icon
  • Black YouTube Icon
  • Black Instagram Icon
  • Black Pinterest Icon