To druhé "PLUS"

Plus-mínus sa idem v tomto príspevku opakovať. Idem vám porozprávať o tom, ako mi druhý krát tehotenský test preukázal, že sa k nám za každú cenu chcelo predrať do rodiny aj druhé dieťa. Ešte predtým vám však musím rozpovedať o tom, ako som hrdinsky nastúpila do práce, keď mal Mikey 10 mesiacov.



HRDINKA CHCELA MENIŤ SVET (zas!)


Písal sa august 2016 a my sme sa bez väčšej psychickej a fyzickej ujmy vrátili zo svadobnej cesty zo Srí Lanky do našej oázy pokoja v Abu Dhabí. Pod oázou pokoja si pokojne môžete predstaviť poschodovú vilku (a toto slovo "vilka" je prevelice nafúknuté, v skutočnosti išlo o ubytovaciu jednotku so susedmi nalepenými na radový dom z oboch strán), s pidi záhradkou s umelým trávnikom a hromadou mravcov, popraskanými stenami, chatrnou kanalizáciou a klímou dúchajúcou na vás 19 stupňov Celzia o sile miniorkánu (za tento luxus zaplatíte v SAE pomaly aj vlastnou obličkou, bývanie v Abu Dhabí alebo Dubaji rozhodne nie je lacný špás). Sťažovať sa ale nebudem, bol to náš prvý spoločný domov ako rodina. To, že som sa tam nikdy necítila ako doma a čas sa mi tam s Mikeym vliekol ako sopeľ na rukáve, to je už iná vec. Dnes mi je to hrozne ľúto, že som sa tam takto cítila, hlavne kvôli Mikeymu. Do toho si ale primiešajte tých príjemných miestnych 46 stupňov, piesok v lufte a zdecimované možnosti, čo preboha s tým dieťaťom robiť a hádam ma aj pochopíte.


Takže niet divu, že moja nenaplnená túžba urobiť dieru do sveta svojou prácou a odhodlaním každým dňom mocnela. Úplnou náhodou som narazila na jednu mamičku pôvodom z Kene, ktorá pracovala pre jednu medzinárodnú školu v Abu Dhabí ako asistentka učiteľky a vysoko ma motivovala, aby som sa prihlásila na túto dychberúcu pozíciu na ďalší školský rok.



Tak som tak aj spravila, prešla som pohovorom úplne poľahky (už vtedy mi bolo divné, že im stačil môj rok učenia v kolumbijskej škole a moja vysoká škola ekonomická) a bum! Dostala som part time job! A dokonca v školstve! Môj sen pokračovať vo vzdelávaní a nadviazať na jedinečnú pracovnú a osobnú skúsenosť z Kolumbie začínal naberať kontúry. No. A ostalo pri kontúrach. Nafasovala som skupinku 4-ročných detí a mojou náplňou bolo odšikovať ich z triedy za ručičky do jedálne, do knižnice, do bazéna, prezliecť, obuť, vycikať. A tým fajka zhasla. Do toho bola učiteľka, ktorej som asistovala, jedna obstaróžna, neadekvátne prísna Britka zaseknutá v 80.rokoch minulého storočia, bez ktorej dovolenia som nemohla ani obliecť deťom kostýmy počas voľnej hry. O nejakom konštruktívnom zasahovaní do spôsobu výučby a prístupu k tým maličkým deťom ani nemohla byť reč. Trávila som tam 3 dni v týždni od 7 do 4, pričom polka mojej beztak biednej výplaty išla kamarátke, ktorá sa mi počas mojej neprítomnosti starala o dieťa. Keď som sa aj snažila predložiť nejaké konštruktívne návrhy na zlepšenie rôznych (upozorňujem, že nedidaktických) procesov, padlo to všade, len nie na úrodnú pôdu. Moje sklamanie som si najprv nepripúšťala. A potom prišlo vykúpenie! Nie, nepovýšili ma. Ani nevykopli. Otehotnela som.


O TOM, AKO NEFUNGOVAL "DUPHASTON"


Vráťme sa ešte ale do augusta toho roku 2016. Po návrate zo Srí Lanky som si chcela dať tak povediac na poriadok svoje ženské zákonitosti (že asi už 10 mesiacov po pôrode je aj načim sa tomu kus venovať, predsa len, nebola som najmladšia a môjmu systému treba dopomôcť, preto mi je dodnes divné, ako som dvakrát úplne bezcieľne otehotnela...).


Po prvom dieťati som zmenila doktorku Ghadu z Palestíny za doktorku Nehu (čítaj "neha", nie "ňeha") z Indie, tentokrát s kľudom na duši, že som už vydatá a basa mi za prípadné tehotenstvo nehrozí (Ach, tie drobné výhry v živote!).

Doktorke Nehe som predstavila môj plán, že chcem teda šlapať ako hodinky, aby som mohla dakedy v budúcnosti (opakujem, dakedy - niekedy - o pár rokov - vyhliadkovo - NIE HNEĎ ZAJTRA) nejako naplánovať druhé dieťa, pokiaľ teda s manželom budeme chcieť. Čo bola aj tak len taká moja vlastná fantazmagória, lebo môj muž bol ešte stále vo fáze hlbokej sebaľútosti zo životnej zmeny a obete, ktorú musel podstúpiť s príchodom prvého potomka. Doktorka Neha mi predpísala liek Duphaston (asi poznáte, neviem,.... má okrem iných účinkov aj opakovane urobiť zo ženy ženu, na čo som sa spoliehala). Do mesiaca sme si naplánovali kontrolu, s očakávaním, že začnem svoju druhú pubertu. No a ja nič. V duchu som si už škrtala z pomysleného zoznamu aj absolventov indickej medicíny a hrabala som na Googli, ku komu ďalšiemu sa zapíšem, aby moje lekárske očakávania nesklamal.


Ako som písala vyššie, popri tom som pracovala v škole s deťmi a v septembri ma počas vyučovania viackrát sklátila na zem bodavá bolesť v ľavom zadnom bedrovom kĺbe (čo asi neexistuje, máme len jeden bedrový kĺb na každej strane, predný a zadný to asi nebude...). Mohlo mi to všetko už vtedy dojsť, pretože v 8. mesiaci tehotenstva s Mikeym som mala podobný problém, ale mňa to vôbec nenapadlo.


Keď ani do mesiaca Duphaston nezabral, nazlostená som sa chystala za doktorkou Nehou, že jej to pekne vytmavím, čo za pseudolieky mi to dáva a že na mňa teda tá jej východná medicína nefunguje a nech láskavo odovdzá diplom. Prezieravo (ja to tak skoro vždy robím, keď idem k ženskej lekárke) som si však deň pred kontrolou kúpila tehotenský test, aby som jej v klídku na rutinnú otázku: "Tehotná nie ste?" mohla rutinne odpovedať: "NIE SOM".

Test som si kúpila taký ten s čiarkami, nie s pluskom (takže v nadpise článku zavádzam, snáď mi to odpustíte), podvečer som si ho ležérne urobila a ešte ležérnejšie som si ho šla vyhodnotiť hodením jedného očka na výsledok skalopevne presvedčená o negatívnom výsledku. A tam drb 2 čiarky :-O! Myslím, že sa mi vtedy zastavilo srdiečko tak na 10 sekúnd. Z mdlôb ma prebral krik môjho len 11 mesačného syna z druhej izby. Prvé myšlienky boli - veď to predsa nie je možné, ten, čo ručí vedľa z izby nemá ani rok a ja čakám ďalšie???!!! Kde udělali soudruzi z NDR chybu??? Keď som sa však zamyslela druhý krát a zreflektovala si našu svadobnú cestu, musela som pripustiť, že zas až tak úplne nemožné to nebolo.... Viete, ja si dokážem aj pekne spravodlivo nasypať popol na hlavu, keď je treba. Ako som to tak trochu predýchala, rozhodla som sa nasypať ten popol na hlavu aj môjmu mužovi a ignorujúc Mikeyho plač som zišla dolu schodmi do obývačky, kde láska má jediná pozerala seriál. Podišla som k nemu s plastovou paličkou s 2 čiarkami, vrazila som mu ju do zorného uhlu so slovami: "NA!"


Ako pri prvom dieťati, nepochopil ani teraz. Výraz neandertálca len potvrdzoval moje obavy, že ani tentokrát to s ním nepôjde úplne hladko. Spýtal sa ma: "To je čo?". A ja že je to test. Zjavne však poznal len tie s "pluskami" a 2 čiarky ho evidentne miatli. Spýtal sa ma, čo to znamená, hoci jeho mrazivý pohľad už naznačoval miernu paniku, dýchavičnosť a nábeh na mini infarkt myokardu. Tak som ho nenaťahovala dlhšie a objasnila, že tie čiarky znamenajú, že je debil a nedával si pozor na svadobnej ceste a že je to všetko len a len jeho vina a že budeme mať zrejme už čoskoro deti dve.


Niesol to ťažko, hoci o čosi lepšie než po prvý krát. Seriál dopozeral skleným pohľadom s občasnými komentármi typu "to nie je možné", "ako je to možné" a "prečo ja?". Táto jeho idylická reakcia však už so mnou - starou harcovníčkou - toľko nezamávala a keď som obidve deti uložila spať, dala som si čaj a trochu pookriala, že aspoň budem zas môcť dať výpoveď. Nasledujúce ráno som teda nešla doktorke Nehe vyhrožovať, ako som pôvodne mala v pláne, ale potvrdiť tehotenstvo, ktoré vykázalo asi 5. alebo 6. týždeň. Bolo mi vysvetlené, že ľavé bedro ma bolí z dôvodu rozpínania sa toho všetkého tam dole a že mám oddychovať. V škole som teda po skúšobnej dobe dala výpoveď (to mi skrátka ide!) a zmierila som sa s tým, že si teda veľmi skoro dáme kojenecké RE-PE-TE!


Ale o tom až neskôr :-).



JOIN MY MAILING LIST

© 2023 by Lovely Little Things. Proudly created with Wix.com

  • Black Facebook Icon
  • Black YouTube Icon
  • Black Instagram Icon
  • Black Pinterest Icon