Ak sa niekto domnieval, že môj ďalší post nebude o mesiac (akože po tom predchádzajúcom), tak sa vôbec, ale že vôbec nemýlil. Sú to totiž presne 2 roky aj 5 mesiacov :D!
Vysvetlím.
Ja som si totiž tesne po poslednom poste našla prácu. Shocking! A popri takej práci a 2 pidi deťoch a domácnosti a tvárení sa, že cvičím... eh... sa písať akosi nedalo. Alebo nechcelo. Alebo aj oboje.
ALE! V zmysle hesla - čo nemôžeš urobiť dnes, urob aj o dva a pol roka neskôr, som zas tu!
Nebudem skrývať, že si úplne nespomínam na detaily nášho života v Dubaji. Je to už nejaký piatok. Môžem však začať tým, že môj sen o lepšom živote sa (tamdadadááááááá) >>> NE-NA-PL-NIL!
Keď akosi pominuli týždne eufórie zo zariaďovania nového bývaníčka, záhradky, či prípravy ďalšej detskej izby pre fazuľu č.2, udrela tvrdá realita všedných dní (čo pre mamatérku môjho typu znamenalo hrdlačenie sa s jedenapolročným batoľatom - ktoré sa práve zodpovedne zhostilo vzdorovitého obdobia - a vlastným bruchom). Veľmi som si priala mať nejaké kamarátky-maminky, s ktorými by som si tieto nevšedné zážitky dokázala vymieňať pri štrnganí nealko piva, ale realita Dubaja bola iná. Buď si ľudia žijú komunitne pekne podľa svojich národností (čo ak ste zmiešaný par, máte smolu) alebo žijú prevelice plytké životy s ešte plytkejšími vzťahmi (ale hlavne s "personal trainerom", to je podstatné). Ja som však tvor spoločenský, ktorý si rád tvorí vzťahy do hĺbky, no keď raz nie je s kým, ovalí vás samota, ako tá plížiaca sa horúčava emirátskych letných dní.
Blížil sa máj, lásky čas. V mojom prípade aj čas pôrodu. Popri mojich trampotách so spoločenským životom sa začali hlásiť aj úplne nové - moje ľavé bedro si zmyslelo, že to bude super špás, keď ma v ňom začne neznesiteľne bodať a to tak, že ma muž musí dvíhať z WC a nosiť po schodoch. Takáto skutočnosť bola priam nezlúčiteľná so starostlivosťou o krásne, ale neeeeskutočne často vreštiace batoľa a KONEČNE nadišla chvíľa, kedy môj pán manžel uznal, že potrebujeme PESTÚNKU! Heuréka, hallelujah, al-hamdullilah a iné pokriky mnou lomcovali od samého šťastia.
Takto som k nám po náročnom výberovom procese (niekedy až nadľudskom, lebo vylúštiť filipínsky tagalog mixnutý občasnou angličtinou veru výzva je a čítanie z pier neovládam) privítala pomoc do rodiny - moju drahú MELDU! Mamka 8 ročného chlapca z Filipín, ktorá žila vlastne bez neho, aby ho mohla uživiť a posielať peniaze domov svoje mame, ktorá ho vychovávala (to mi teda trochu popravilo perspektívu ťažkého života, ale dnes je Melda šťastne s ním, na svojej farme s kokosovými palmami, z čoho sa veľmi teším).
Vďaka Melde som mohla pomocou rôznych fyzioterapií dohovárať svojmu bedru, že ešte musí čo-to vydržať a tých pár schodov ma každý deň skrátka vyniesť. Melda sa však pre mňa stala všetkým - bola pestúnka, pomocníčka v domácnosti, bútľavá vŕba a občas "akože starká", ktorá nám v tej púšti dosť chýbala.
Takto plynuli jarné mesiace. Póóóóómaly! Myslím, že som si prerátala vlasy z jednej strany na druhú. A dvakrát. Asi jediným spestrením čakania na druhé bábo bola (neuhádnete) -> autonehoda! Ono to tehotenstvo bez leopardov, dlhých letov, rockových koncertov a búračiek skrátke nie je ono v mojom prípade. OK, teraz som hrdinka, ale na Valentína roku 2017 mi nebolo všetko jednoa to hlavne v momente, keď sme čakali na semaforoch na jednej z klasických dubajských 5-prúdoviek a Steve mi zahlási - "chyť sa niečoho poriadne!"
Než som stihla naňho vygúliť oči a povedať "WHAAAT?", tak to do nás napálila mladá miestna slečna na 2 tonovom Landcruiseri priamo zozadu. Ale však dá sa to pochopiť. Ona si FAKT potrebovala dopísať tú správu na mobile a objednať falafel cestou domov. Všetci to chápali. Aj policajti. S úsmevom jej dali pokutu v hodnote 10 EUR a myslím, že sa aj trochu poklinili, keď odchádzala. Čo by sa nie. Veď bola pekná a hlavne miestna.
Ja som si ten krásny moment zdvorilosti dojemne užívala na sedadle v šoku so slzami v očiach, že vlastne aké milé. Aj moje 6 mesačné bábo v bruchu muselo mať srandu. Zahrať sa na centrifugu vo veku -3 mesiace to nemá len tak hocikto! S boľavými krížami ma odviezli do najbližšej nemocnice na noc na pozorovanie. Ale hej! Malo to aj iný pozitívny efekt - na bolesť bedra som celkom zabudla. A to sa oplatí!
Našťastie sa mne, ani bábu nič nestalo. Akurát to, že odvtedy som mala v bruchu miesto dieťaťa rotoped (musela sa jej tá šupa z Landcruisera asi náramne páčiť) a od narodenia vôbec nespávala a doteraz spí ako myš na vreci.... Prečo? To sa asi nikdy poriadne nedozvieme....
Lúčim sa zatiaľ v zmysle hesla Ad Revidendum 2025 ... Haha,.. snáď teda skôr :) PS - najbližšie napíšem, aké je to rodiť v Emirátoch, to bude celkom zaujímavé a poučné.
Takto vyzerala nejako naša ulica:
Výhľad z domu do záhrady:
Mikey na výbehu po okolí:
