Ešte než začnem príbeh o tom, ako sme sa zvítali po 4.mesiacoch s ockom a malebne si spolu hrdlačili v našom prvom spoločnom domove, musím si trochu jazykovedne uľaviť. Povedzte mi, ktorý mongoloid začal v slovenčine a češtine volať hlavné mesto Spojených arabských emirátov (a nie, nie je to Dubaj), že Abu ZABÍ??? Oči mi to driape, keď to čítam niekde v správach a moje uši sa sami od seba zrastajú, keď spomenú Abu Zabí v rádiu. Tfuj!
:-D
Tak a môžem začať teraz už k veci. Mikey dovŕšil 4.mesiac života, za ktorý svojho otca videl tak 2x a pamätal si ho celkom 0x. Vlastne mu bolo úplne lautr, že dákeho otca má. Podstatná bola hentá večne ufňukaná, čo na neho spoza foklov pod očami dennodenne vymletá zazerala, čiže ja. Tak som si vo februári 2016 teda povedala, že je načim zdvihnúť kotvy, prestať mame rabovať chladničku a prepchávať mraziak litrami namrazeného kojeneckého mlieka. Nastal čas oklepať sa a vykročiť smerom k naplňujúcej rodinnej budúcnosti, kedy si s láskou začneme užívať života v trojici v exotickom domove. Z poslednej vety nebola pravda ani jedna slabika, to som ale nemohla vtedy predsa vedieť. Nikto sa z ničoho neoklepal, rodinná idylka sa nekonala a nový domov v 45 stupňových horúčavách mal k exotike tak blízko, ako Andrej Danko k súvislej vete.
Ale poďme pekne po poriadku. Do Abu Dhabí sa veľmi na priamo z našich končín nedá dostať, iba ak z Viedne cez Frankfurt a to zas taký samovrah nie som, aby som pilotný let s bábätkom absolvovala pomaly cez Japonsko. Vďakabohu sa k nám pripojila moja sestra Maťa, toho času čerstvo rozídená a ešte čerstvejšie zaľúbená do svojho už terajšieho muža (to vám je tiež story na pukance a pivo, darmo,... v našej rodine nič nejde konvenčne a "po porádku"). Na letisko nás odviezli smokliaci starí rodičia, ktorým razom došlo, že im vlastne vyjedanie chladničky vôbec nevadí a nevedeli si predstaviť, ako budú cez víkendy luxusne spávať do 8 rána miesto do 5. Keďže však vychovali 3 dcéry, verila som, že ich razom nával smútku za nami opustí a odpália oslobodenie odo mňa poriadnou žúrkou.
Leteli sme teda Fly Dubai do Dubaja (lebo z Bratislavy sa inak nelieta) a na prvý let sa veru nemôžem sťažovať, hoci sme ho celý so sestrou prespievali a Spievankovo muselo mátať letušky ešte aspoň týždeň.(Touto vetou som urobila reklamu až dvakrát a nikto mi za to nezaplatil).
Ocko Steve nás prišiel čakať na letisko a odviezol si nás domov do Abu Dhabí, do mini pidi vilky na okraji mesta, kde sme vtedy za nehorázne peniaze bývali (inak ako za nehorázne peniaze sa v SAE bývať totiž ani nedá). Všetko by to bolo naozaj krásne, až na to, že nebolo:-D. Viete si predstaviť s maličkým dieťaťom vtrhnúť do obydlia alfa samca, ktorý býval sám 7 mesiacov? Narušiť rovnováhu kráľa džungle?
Nuž, ak nie, tak teda takto:
- daddy Steve nám vytýčil zónu 2 metre štvorcové, kde sa môžme v dome zdržiavať a napĺňať svoje poslanie ako matka a syn
- ukázal nám, kde on cvičí, kde pracuje a v ktorých hodinách si varí jedlo, aby sme sa mu tam náhodou neobšmietali popod nohy
- klíma už nejaký ten páteček peckovala na +5 stupňov Celzia, pretože, citujem: "veď vonku je už nad 40, tak to treba vnútri vyrovnať" (Môj muž je vysoko pravdepodobne potomkom Ötziho, ľadového pramuža, ktorého v 90.rokoch vysekali v Alpách), takže som sa už potajomky tešila na nejakú tú pneumóniu v blízkej budúcnosti
- pri nočnom kojení (kojila som ja, nie on) ma nezabudol jemnocitne upozorniť, že mu svietim lampičkou do tváre a on sa teda nemôže v pokoji vyspať
NO NEKÚP TO!
Mimochodom, v to leto sa nám to teplo vyšplhalo o kapánek nad mieru znesiteľnosti.
Ženy, mamičky, dievčatá, ja milujem svojho muža. Ale! Veľa vzduchu prešlo tou našou klimatizáciou, kým sme sa nakoniec všetci nejako aklimatizovali a zohrali do ako-tak rozumne fungujúceho rodinného celku. Obrovské ponaučenie pre mňa bolo, že už NIKDY, ale NIKDY neoprostím svojho chlapa od prvých mesiacov s novorodencom, lebo som si takto okrem novorodenca vytvorila ešte ďalšieho ufňukanca (ktorému síce ťahalo skoro na 30). A keďže na ufňukancov pod jednou strechou u nás nebola núdza, hocijaká talianska rodina by sa za nás v tomto období nášho fungovania nemusela hanbiť. Túto moju túžbu neušetriť môjho muža otcovských povinností, som si (ako sme so zdesením zistili), mohla splniť už o pár mesiacov, keď som otehotnela s druhým dieťaťom.
Avemaría, svatámatkoboží, o tom ale inokedy...
Tu je názorná ukážka našej malej záhradky a aj keď vyzerám, že si to užívam, je to len klasický instaklam :D.
PS - nedá mi to ešte k mojej sestre! Ak by ste náhodou neikto chceli vedieť, aká rýchla je vlastne rýchlosť svetla, ona to určite s presnosťou vie! V januári 2016, len 3 mesiace po rozchode z dlhoročného vzťahu si čerstvá tridsiatnička zaradila Mach 3, "pořídila" si nového priateľa, ktorého si priviedla k nám do Abu Dhabí, ten ju v Ománe požiadal o ruku, do dvoch týždňov na nás vybalili pozitívny tehotenský test a bác! v júni sme už svadbovali. A aby náhodou nemuseli pridlho čakať na druhé dieťa (lebo veď načo?!), v novembri kočíkovali rovno dvojičky! Takže milé slobodné čitateľky, NIČ nie je stratené :D. Do roka a do dňa môžete hondŕlať potomstvo, ani neviete ako :).
Tu sa žiada o ruku, najmä ak spolu chodíte niečo cez 2 mesiace :D. Omán.
Dnes už šťastní rodičia dvojičiek.